Sardínia je druhý najväčší ostrov v stredozemnom mori hneď po Sicilí, je to však ďaleko viac ako len velký ostrov, je skoro ako malý kontinent. Okrem veľkého množstva krásnych pláží a kríštáľovo čistého mora tu nájdete aj vysoké hory, v ktorých dokonca aj sneží, nedotknutú divokú prírodu, bohatú históriu a mnoho iného. Vybral som zopár zaujímavostí, o ktorých bežný turista nevie:
1. Sardínia nie je Taliansko
Hoci je Sardínia súčasťou Talianska, miestny ľudia sa necítia byť talianmi. Keď sa domáceho spýtate či je talian tak sa môžete stretnúť až z jemne úrážlivou reakciou a odpoveďou „no, sono Sardo“ (prekl. nie, som Sardínčan). Ostrov bol veľmi dlho izolovaný a tak sa miestna identita hlboko zakorenila čo trvá dodnes. Sardovia sú veľmi hrdí na svoj ostrov a kultúru a dávajú to aj značne najavo. Napríklad aj v obchodoch nájdete veľké množstvo výrobkov čo sa označené „solo Sardo“ alebo „prodotto Sardo (prekl. iba sardínsky produkt), ktoré napríklad kupujeme aj my. Tento typ lokálpatriotizmu sa nám veľmi páči a je to zároveň aj skvelý príklad udržatelnosti regiónu a identity.
2. Sardínia má vlastný jazyk
Miestni na Sardíní ovládajú okrem taliančiny ďalší jazyk – „Sardo“ alebo Sardínčinu. Je to samostatný jazyk, ktorému taliani a vlastne nikto iný nerozumie, pretože je zmesou starovekého jazyka pôvodných obyvateľov a jazykov kultúr, ktoré ostrov striedavo čiastočne ovládali napr. starého ríma, katalánska, arabov atď. Jazyk Sardo má navyše veľa miestnych dialekov, ktoré sú od seba odlišné. Napr. v našej oblasti sa hovorí dialektom Gallurese, pretože sme v regióne Gallura. Napríklad keď nám prišiel miestny technik nainštalovať internet mali sme pomerne komplikované sa dohovoriť, vedel slabo taliansky ale hovoril skôr Gallurese a naozaj nebolo ľahké sa ním dohovoriť. Páči sa mi, že používajú svoj jazyk aj v dnešnej dobe aktívne, napríklad keď počas korona obdobia sme potrebovali vypĺňať online formuláre na trajekt na Sardíniu, jednou z volieb jazyka na vyplnenie formulára bola popri Taliančine, Angličite a Nemčine aj Sardínčina. Symbolom jazyka sardo je sardínska vlajka.
3. Sardínia má vlastnú vlajku
Takisto ako aj jazyk Sardínia má vlastnú vlajku, ktorá s talianskou nemá nič spoločné a je veľmi svojrázna. Miestni sú na ňu veľmi hrdí a nájdete ju všade, na lokálnych výrobkoch, na domoch, baroch, autách a tí najväčší lokálpatrioti ju majú vytetovanú čo je poznať hlavne v lete na pláži. Na vlajke sú štyri čierne hlavy s previazanými očami v červenom kríží a traduje sa niekoľko legiend o tom ako vlajka vznikla. Sardínia bola počas histórie veľmi často ohrozovaná Maormi a inými kultúrami zo severnej Afriky, pričom s nimi veľmi často zvádzali boje. Jedna legenda hovorí, že sú to hlavy štyroch maorských princov, ktoré reprezentújú štyri víťazstvá Aragonského kráľovstva nad maormi v 13. storočí. Od miestnych som tiež počul, že to môže odkazovať na symbol dlhého boja s Maormi, pričom odseknuté hlavy útočníkov vystavovali na výstrahu po strážnych vežiach rozmiestnených na celom pobreží. Tak či tak sa jedná o pomerne brutálnu symboliku a v dnešnej dobe by sa dala považovať aj za mierne rasistickú ale páči sa mi, že miestni si držia svoje tradície a nenechajú sa odradiť. Jeden kompromis ale museli zrejme spraviť pretože tradične majú hlavy na vlajke previazané oči šatkou a sú otočené doľava ale v jej modernej verzí májú šatku na hlave a sú otočené doprava.
4. Sardínia je región s najvyšším vekom dožitia a počtom storočných na svete
Označenie „modrá zóna“ pre oblasti s najvyšším priemerným vekom dožitia a počtom storočných vzniklo práve na Sardíní. Vedci študovali dáta z matričných archívov niekoľko storočí dozadu a práve v určitých oblastich sardínie našli obce, kde bolo pre miestnych obyvateľov pomerne bežné dožiť sa vysokého veku často aj nad 100 rokov. Tieto oblasti označili ako modré zóny, tento názov vraj vznikol úplne náhodne, pretože počas štúdie si lokality označovali modrou fixkou. Následne boli robené viaceré štúdie, prečo sa zrovna v týchto oblastich ľudia dožívajú tak vysokého veku a navyše v dobrom zdraví aj kondící. Lokality tzv. modrej zóny sa nachádzajú v oblastich prevažne vnútrozemia, kde plynie čas veľmi pomaly a ľudia sa venujú tradičným remeslám, hlavne pastierstvu. Ich životné štýl spočíva vo veľa pohybe každý deň, dlhých prechádzkach, a strave založenej len na miestnych produktoch a poháriku kvalitného červeného vína každý deň. Neobťažujú sa trendami ako byť zdraví, proste len robia to čo ich predkovia pred stovkami rokov dozadu a jedia to čo si sami dopestujú alebo dochovajú. Udržiavajú silné rodinné väzby a sú súčasťou rodinného života aj vo vysokom veku, čo rozhodne prispieva na psychickom zdraví. Samozrejme aj životné prostredie nedoknuté moderných životom či priemyslom a mierna stredomorská klíma tiež hrajú svoju úlohu rovnako ako genetika, ktorá tento životný štýl odráža už mnoho generácí dozadu. Podľa štúdie sa celkovo na Sardíní z 1000 narodených dožije vyše 100 rokov 2,2 človeka. V prípade modrých zón je toto číslo výrazne vyššie.
5. Sardínia má starodávnu civilizáciu a tisíce záhadných starovekých stavieb
Keď prechádzate po Sardíní nemôžete si nevšimnúť záhadné stavby kuželovitého tvaru postavené z masívnych kameňov, roztrúsené po celom ostrove. Volajú sa Nuraghe a postavila ich staroveká civilizácie s rovnakým názvom ešte počas doby bronzovej. Stavby väčšinou pozostávajú z jedného veľkého kuželu, v ktorom sa uprostred nachádza miestnosť a služili ako obydlie a zároveň opevnenie. Nájdete takisto aj väčšie štruktúry pozostávajúce z niekoľkých kuželov spojených chodbami, ktoré pripomínaju menší hrad. Na celom ostrove sa ich nachádza okolo 7000, stretnete sa s nimi naozaj všade a miestni nimi často ukazujú unikátnosť svojej kultúry. Väčšina z nich je staršia ako 3000 rokov a civilizácia, ktorá ich postavila vytvorila postupne zanikla resp. splynula keď ostrov začali obsadzovať dalšie národy, fenčania, rimania atdˇ. Nachádzajú sa tu však aj oveľa záhadnejšie stavby vybudované civilizáciou Nuraghe ako „Tombe dei Giganti“ prekl. hrobky obrov sú monolitické stavby pripomínajúce Stonehenge, ktorých presný účel je opradený tajomstvom podobne ako „Domus de Janas“ prekl. domy čarodejníc čo sú zase jaskyne ručne vytesané do obrovských skál, ktoré pravdepodobne slúžili ako hrobky. Nájdete ich tiež po celom ostrove a niektoré z nich si miestni pretvorili na unikátne domy napr. Domus de Janas v dedine Sedini nedaľeko od nás. Ďalšou unikátnou stavbou sú posvätné studne, hlavne unikátna Santa Cristina, ktorú sme aj pár krát osobne navštívili je postavená s ohromujúcou dokonalosťou berúc do úvahy že má viac ako 3000 rokov. Okrem dokonalého spracovania a symetrie, ktoré vyzerá akoby ju postavili nedávno je umiestnená presne na svetové strany a v deň slnovratu dopadá slnko cez malý otvor presne do stredu studne. Rovnako aj jej presný účel ja opradený tajomstvom čo pridáva tomuto miestu ešte väčšie čaro.
6. Na Sardíní nájdete olivovníky staré ako pyramídy
Na severe Sardínie pri dedinke Luras asi hodinu jazdy od nás sa nachádza skutočný unikát svetového formátu, „Olivastri Millenari di Luras“ prekl. tísícročné olivovníky. Sú to jedny z najstarších olivovníkov na svete, ktorých vek sa odhaduje na 3000-4000 rokov. Napriek tak vysokému veku stále produkujú olivy a vyzerá, že ešte budú žiť dlho ďalej. Olivovníky sú známe svojou schopnosťou opakovane sa regenerovať a preto sa dokážu dožiť neuveriteľne dlhého veku.
7. Na Sardíní žijú divoké kone
V južnej časti ostrova v hlbokom vnútrozemí sa nachádza oblasť „Giara di Gesturi“ národný park v ktorom okrem mnoho iných druhov žijú aj jedny z posledných divokých koní v európe. Plemeno s miestnym názvom „Giara“ je nízkeho vzrastu, nachádza sa iba na Sardíní a vzniklo zdivočením koní privezených ešte Rimanmi alebo Feničanmi zo severnej Afriky. Vďaka riedkemu osídleniu sa im dobre darilo žiť na divoko v rozľahlých oblastiach vnútrozemia ostrova. Keď sa však v 50tych rokoch začala Sardínia intenzívnejšie osídlovať, stali sa terčom miestnych lovcov (na Sardíní sa bežne konzumuje konské mäso) a ich populácia začala prudko upadať. Za účelom ich ochrany vznikla táto prírodná rezervácia, kde žijú dodnes v počte okolo 500 jedincov. Na tomto mieste sme ešte neboli ale rozhodne sa tam chystáme.
8. Vychýrená miestna špecialita sú morský ježkovia
Morskí ježkovia vedia občas poriadne znepríjemniť dovolenku napr. v chorvátsku na Sardíní sa vám to však nestane. Morského ježka alebo „Ricci di mare“ tu v mori sotva nájdete, pretože je to obľúbená špecialita sardínčanov. Každý rok v zime prichádza sezóna morských ježkov a domáci ich veľmi intenzívne lovia, až na toľko, že napríklad tento rok bol vyhlásený trojročný zákaz lovu aby sa stihla populácia obnoviť. Lovia sa iby samičky, ktoré sú hnedšie a obsahujú ikry, ktoré sa jedia väčšinou surové. Je to vlastne kaviár z morských ježkov, má veľmi intenzívnu morskú chuť a miestni si ho vychutnávajú v cestovinách alebo len s kúskom chleba.
9. Na Sardíní žije populácia čisto bielych somárov
Na ostrove Asinara (ktorí mimochodom vidíme z nášho domu) žije neobyčajná komunita somárov, všetcia sú albíni. Vďaka izolácí sa nekrížili s inými somármi a zachovali si svoj albínsky genofond. Sú hlavnou atrakciou tohoto ostrova predtým obývaného len väzňami, dlhé roky tu bola väznica, ktorá už dnes ale nefunguje. Žije ich tu okolo 100 jedincov.
10. Sardínsky chlieb vydrží čerstvý aj rok
Tradičný Sardínsky chlieb „Pane Carasau“ je tenký ako papier, chrumkavý, zdravý a neskutočne trvanlivý. Vznikol pre pastierov, ktorí boli často mesiace ďaleko od domova a potrebovali niečo čo im dlho vydrží a v tom je Pane Carasau skutočne výnimočný. Pri dobrom skladovaní vydrží aj vyše roka, my máme v skrini vždy veľké balenie niekoľko mesiacov a postupne z neho vyberáme. Vyrába sa z pšenice Grana Duro, je nekvasený a ľahko stráviteľný čo ho robí zdravou potravinou a je možno aj daľším tajomstvom dlhovekosti miestneho obyvateľstva. Veľmi zaujímavý je aj proces jeho výroby, najprv sa z cesta vyvaľká mimoriadne tenká placka, potom sa vloží do rozpálenej pece na pár sekúnd kde sa vplyvom vysokej teploty nafúkne na veľkú guľu. Tá sa potom rozdelí na dve polovice a tie sa znova zapečú.
